Jediný diabetik, ktorý prežil holokaust

"Podľa mojich vedomostí som jediný diabetik, ktorý prežil roky väzenia v nemeckých koncentračných táboroch. Toto je môj príbeh."

Ernest Sterzer, narodený vo Viedni, je jediným hláseným prípadom preživšieho holokaustu v II. svetovej vojne,  s cukrovkou 1. typu.

Diabetes mu diagnostikovali v r. 1928, vo veku 3 rokov. Od toho času nemohol prežiť bez pravidelných injekcií s inzulínom dlhšie ako 4-5 dní.

Od roku 1940 aj nemeckí diabetici mohli dostať iba polovičnú dávku inzulínu predpísaného lekárom. Budúcnosť ľudí s diabetom preto celkovo vôbec nemala svetlé vyhliadky.

Sterzer mal židovský pôvod, preto sa ho osobne dotkol holokaust a Hitlerovo “konečné riešenie židovskej otázky”. Genocída počas II. svetovej vojny stála ľudstvo približne 6 miliónov životov, z toho prevažne Židov, ale i ľudí s telesným postihnutím, Rómov, homosexuálov a ďalších etnických, náboženských a politických skupín. 

1. októbra 1942 bol spolu rodičmi a bratom exportovaný do koncentračného tábora v Terezíne, Československu. Dnes si už ani nedokážeme predstaviť, čo všetko musel urobiť, aby si zaobstaral inzulín potrebný na prežitie.

Vďala práci v pekárni sa mu podarilo kradnúť chlieb, hoci to preň pri odhalení znamenalo istú smrť. Ten potom vymieňal za inzulín so ženou, ktorú našla jeho matka. Žena sa musela stať milenkou československého policajta, ktorý strážil geto, aby inzulín získala.

Po štrnástich dňoch pokračovala jeho cesta z Terezína do Birkenau. Jeho otec bol do Osvienčimu prevezený 2 týždňe skôr. Počas presunu Sterzer stratil malý kufrík s fotoaparátom zaveseným na krku, v ktorom bola injekčná striekačka, ihly a šesť fľaštičiek inzulínu. Do tábora dorazil 17. októbra 1944. Po príchode, prešiel spolu s bratom výberom dr. Mengeleho, ktorý ich určil k práci. Ich matku poslal na smrť do plynovej komory. 

Na ďalšie ráno, pred ohláseným transportom, po dňoch bez inzulínu upadal do kómy. Pamätá si, ako mu jeden zo spoluväzňov, lekár, potom čo zacítil pach acetónu v jeho dychu povedal, aby sa nebál plynovej komory, že umrie určite ešte skôr, po ceste tam. Pozdravil svojho brata a veril, že toto zbohom bolo už navždy. 

To ho zachránilo od ďalšieho transportu, a on až neskôr zistil, že strata inzulínu pri prevoze do Birkenau mu vlastne zachránila život. Keď sa po rokoch neskôr opäť stretol so svojím bratom vo Viedni, zistil, že tábor, kde ho s bratom plánovali presunúť nemal nemocnicu, a nebolo tam možné získať ani žiadne lieky.

Dvaja väzni sa ho namiesto presunu do komory však rozhodli odniesť do nemocnice, kde sa po dvoch dňoch prebudil. Nemocnica sa od ostatných drevených barakov líšila tým, že v nej bolo pár drevených postelí. Sterzer považuje za úžasné dve veci.  Ošetrujúci lekár, ruský Žid, mal k dispozícii inzulín. A napriek tomu, že musel používať hrdzavú ihlu neumrel na otravu krvi. Získal prácu asistenta lekára a namiesto ťažkej práce sa tak staral “len” o nakladanie mŕtvych.

V Osvienčime sa mu prihodila tiež jedna rozhodujúca udalosť. Počas toho ako raz okolo ich baraku prechádzal strážca SS, si ho Sterzer nevšimol a nesňal si z hlavy čiapku. “Nehoda”, kotrú pritom utrpel, spolu s nemožnosťou kontrolovať svoj diabetes, mu následne o niekoľko rokov neskôr, spôsobila splepotu.

Keď sa rozšírila správa, že ruské vojská postupujú na Osvienčim, Sterzer spomína na to, ako do ich baraku vtrhol opäť Mengele. Prikázal im vyzliecť sa do naha a keď sa ho spýtal, aká je jeho choroba, jazyk mu zdrevenel. Priznať pravdu bola pre neho istá smrť. Za klamstvo by ho čakala smrť mučením… Vtedy mu život zachránil lekár, keď povedal, že jeho problémom bol iba  "opuch nohy”. Sterzer Mengelu potvrdil, že je schopný pracovať, a to mu ako jedinému z baraku zaistilo priepustku na ďalší presun.

Malý balíček s liekmi, ktorý sa mu podarilo vydrankať od lekára, mu bol ešte pred presunom zhabaný mladým židovským chlapcom, ktorý robil pod dohľadom SS kontrolu a tak opäť ostal bez inzulínu. O 3 dni neskôr, po príchode do Heinkel Werke, jednej z najväčších nemeckých tovární na lietadlá, stihol informovať jedného z lekárov o svojej cukrovke 1. typu.

Inzulín mu bol aplikovaný niekoľko hodín predtým, ako by pravdepodobne zomrel.  V nemocnici od neho dostal aj svoje prvé jedlo - misku polievky. Po troch dňoch od opustenia Birkenau. Už takmer zabudol, že ešte existovali biele plachty a ozajstné postele…

V nemocnici ostať nemohol, a lekár mohol navštevovať Sterzera každé tri dni, aby mu podával inzulín.  Čo pochopiteľne, pre udržanie ho pri živote nepostačovalo a  jeho fyzický stav sa zhoršoval. Počas týchto dní spomína na priateľa Freda Habera, ktorý mu viackrát zachránil život pred istým zastrelením, keď ho na rukách vynášal von z hangáru počas zvuku protináletových sirén.  Po 10 dňoch sa prebudil s opuchom nohy natoľko, že nemohol chodiť. Vtedy ho lekár spolu s ďalšími dvoma židovskými väzňami presunul do práve povolenej nemocničnej izby vyhradenej pre Židov. Po týždni  sa však zásoby inzulínu v nemocnici minuli. 

Sterzera tak čakal ďalší presune, tentoraz do Oranienburg-Sachsenhausenu. Oranienburg mal tak dobre vybavenú nemocnicu, že mu dvakrát denne kontrolovali moč a raz denne hladinu cukru v krvi. Sterzer si je istý, že denne dávky 110 jednotiek inzulínu, ktorý tam dostával sú svetovým rekordom. Ani tie nestačili na to, aby mu dostatočne znížila nebezpečne vysokú hladinu cukru v krvi, kvôli psychickému vypätiu, ktoré prežíval.

Po troch týždňoch pobytu v Oranienburgu sa zobudil s pocitom tekutiny v uchu. Keď mu ho leár prepichol, nasledujúce 3 dni mu z neho neustále vytekal hnis. Lekár mu oznámil, že sa mu vytvoril mastoid. Na druhý deň mu ochrnulo celé mäkké podnebie, nemohol hovoriť, žuť ani piť a ak aj niečo prijal, vytieklo mu to z nosa. Podľa lekára, v najlepšom prípade, mohol zo všetkého vyviaznuť “iba” s trvalou poruchou reči.  Sterzer neskôr veril, že jediný dôvod, prečo sa zo všetkého uzdravil a neskôr opäť plnynulo a bezchybne hovoril, boli jeho neustále modlitby.

Sterzer dostal informáciu, že bude medzi vybranými na transport do Bergen-Belsen, kde ho čakala smrť plynom. Čo sa vtedy presne stalo nikdy nezistil. Tesne pred prevozom z megafónu zaznelo: “Väzeň 110223 nech sa hlási späť na svojej izbe.” Nikdy predtým, ani potom sa nič podobné viac nestalo.

Následne získal prácu v nemocnici. Väzňom podával jedlo a umýval riad. Keď strážca SS zistil, že v nemocnici pracuje Žid, dostal bitku, ktorú označil za "jednu z najhorších, aké som kedy zažil".

Sterzera tak pridelili do riadnej pracovnej skupiny a on vedel, že s ťažkou prácou, ktorá ho čakala, nebude môcť brať rovnaké dávky inzulínu. Doktor však so znížením dávok nesúhlasil, ani potom, čo mu povedal o skúsenosti, s hypoglykemickou kómou. Vo svojich memoároch napísal: “Som si celkom istý, že som jediný diabetik, ktorý sa kedy dostal z inzulínového šoku tak, že ma brutálne bili puškami namiesto prijatia cukru.”

Jediné východisko videl v tom, že bude chodiť na dávku inzulínu každý druhý deň. “Spomínam si, aké ťažké bolo pre mňa pracovať bez mojich dávok inzulínu a ako som sa počas všetkých ďalších dní bál, že upadnem do šoku.“

Ako sa sovietske vojská blížili k Oranienburgu, k prežitiu mu pomohla injekčná striekačka s inzulínom, ktorú si uchoval, keď mu hrozil predchádzajúci transport do Bergen-Belsen.

Sterzer prežil 3 týždňový "pochod smrti", kedy musel kráčať 16 hodín denne. Každý väzeň, ktorý nebol schopný udržať tempo, bol zastrelený. “Pamätám si aký opatrný som musel byť koľko jednotiek inzulínu si dám, pretože som nikdy nevedel koľko jedla budem schopný v ten deň mať, a inzulínový šok počas tejto cesty by pre mňa znamenal smrť.” Počas troch týždňov sa neumýval a inzulín si musel pichať cez oblečenie, aby nevzbudil pozornosť strážcov. 

“2. mája 1945, keď som sa zobudil, zistil som, že posledný člen SS, ktorý nás strážil, zmizol." Americké a nemecké jednotky bojovali v Schwerine, mestečku vzdialenom približne dve míle severne od ich miesta pobytu. Sterzer sa rozhodol využiť príležitosť a vydal sa smerom k bojisku v túžbe po slobode. Po piatich minútach narazil na dvoch amerických vojakoch, ktorí sa o neho bez slov postarali. 

Po niekoľkých dňoch sa rozhodol vrátiť späť do Viedne. Vtedy ešte dúfal, že jeho otcovi s bratom sa podarilo nejako prežiť. Po troch týždňoch hľadania zistil, že jeho brat prišiel do Viedne deň pred ním. A o niekoľko mesiacov neskôr, že ich otec našiel smrť v plynovej komore po príchode do Auschwitzu.

Keď sa snažil v popredných viedenských nemocniciach dostať k inzulínu, povedali mu, že žiaden nemajú a že všetci diabetici umreli. Vtedy si uvedomil, aké šťastie mal, že sa dostal do koncentračných táborov.  Tábory, ktoré vzali život toľkým miliónom ľudí, zachránili ten jeho. 

zdroj: Google

1. augusta 1947 spolu s bratom odišli do New York City, na pozvanie ich sestry, ktorá do Ameriky emigrovala v roku 1939. V roku 1953 sa mu opäť vrátila hemoragia do očí a do decembra 1956 úplne oslepol. 

“Dnes, s pomocou môjho vodiaceho psa menom Sheila, vlastním Superior Addressing & Mailing Service, 1650 Broadway, New York City. Viem, že dôvodom úspechu môjho obchodu, a že dnes môžeme mnoho národne známych spoločností nazývať našimi spokojnými zákazníkmi je vďaka faktu, že v Amerike každý dostáva rovnosť príležitostí.”

Ernest Sterzer zomrel 1. mája 1973.

Zdroje: type1.nl, diabetes.co.uk